Sekty a nová religiozita - Hnutie Grálu




Posolstvo Grálu (1)

Keď po roku 1989 začalo v bývalom Československu legálne pôsobiť množstvo obnovených i nových duchovných prúdov, dalo sa odhadovať, aký ohlas budú mať v nových podmienkach a koľko stúpencov pravdepodobne získajú. No málokto by vtedy uhádol, že väčšinu atraktívnych smerov z exotického Východu i duchovných experimentov v štýle Nového veku v popularite predstihne náboženstvo hrubej knihy, verejnosti neprístupných obradov a nenápadných „duchovedných“ moralistov – hnutie Grálu. V Českej republike sa počet príslušníkov tohto náboženstva, teda hľadačov Pravdy a nositeľov kríža, odhaduje na takmer dvetisíc. Ľudí, ktorých ovplyvnil základný spis – Abd-ru-shinova kniha Vo svetle Pravdy – je však oveľa viac, a to aj napriek tomu, že sa hnutie nepokúša o nijakú masovú propagáciu. V médiách sa píše – najčastejšie negatívne – v súvislosti s nebezpečným Parsifalom Imanuelom, ktorý sa na základe Abd-ru-shinovho učenia vyhlásil za mesiáša. Obyčajný človek sa teda môže s hnutím Grálu stretnúť buď prostredníctvom Abd-ru-shinovej knihy, alebo prostredníctvom prednášky, propagovanej na plagátoch vylepených na verejných miestach.
Prečo sa teda toto náboženstvo tak relatívne úspešne šíri? Príčiny môžu byť dve: predovšetkým veľkú úlohu hrá tradícia. Po prvej svetovej vojne Abd-ru-shin našiel v Československu množstvo dychtivých poslucháčov, takže Česi sa tešili jeho osobitnej priazni. Prví českí hľadači Pravdy sa objavili už v roku 1928 a český preklad prvého vydania Abd-ru-shinovho titulu Vo svetle Pravdy vyšiel v roku 1932 len niekoľko mesiacov po svojom nemeckom origináli. S minimálnym časovým odstupom vychádzali aj ďalšie do češtiny preložené publikácie a periodiká. Hnutie tu zapustilo pevné korene a keď Nemci ukončili v roku 1941 jeho činnosť, bolo na našom území asi dvetisíc potvrdených nositeľov kríža a dokonca štyria príslušníci najvyššieho stupňa v hierarchii tohto náboženstva: nositelia kríža s kameňom na stužke.


Abd-ru-shinovo učenie

Druhou príčinou, prečo je dnes ešte Abd-ru-shinovo učenie živé, je jeho nesporná atraktivita. Na skoro tisícsto stranách súčasného najrozšírenejšieho vydania Abd-ru-shinovej knihy Vo svetle Pravdy sa rozvíja niekoľko motívov. Určite jedným z najdôležitejších je ostrá kritika kresťanstva. Podľa Abd-ru-shina je poslanie Ježiša iné, než to cirkvi predstavujú, apoštolovia jeho učenie nepochopili, cirkev ho prekrútila a svojimi dogmami a strnulou náboženskou praxou ľudí väčšmi zdržuje v ich duchovnej ceste, než by im pomáhala. Abd-ru-shin vystupuje v týchto (ale vlastne vo všetkých) pasážach veľmi autoritatívne, s istotou a prehľadom vykladá biblické správy po svojom a prispôsobuje ich na obraz svojho náboženského systému. O svojom posolstve stále naduto opakuje, že je schopné – na rozdiel od kresťanstva – vysvetliť všetko bez „bielych miest“ a bez rozporov, prísne logicky a konzistentne. Tento silný motív knihy nepochybne dokáže osloviť tých, ktorí majú k Biblii a ku kresťanstvu úctu, ale zároveň pochybujú o Kristovom vzkriesení, zázrakoch a pod. a pre ktorých je cirkevná (a zvlášť liturgická) podoba kresťanstva neprijateľná.
Ľudia tohto ladenia sú väčšinou otvorení aj pre druhý silný Abd-ru-shinov motív: príkre odsúdenie súčasnej mravnej skazy a požiadavku prísnej mravnosti. Abd-ru-shin prikazuje svojim nasledovníkom, aby sa stále usilovali a snažili o duchovnú cestu nahor; ako najhoršiu ľudskú vlastnosť uvádza lenivosť a vyžaduje prísnu kontrolu vnútorného života. Pocity, myšlienky a túžby sa podľa neho zhmotňujú a – ak sú negatívne – stávajú sa príčinou všetkého zla na svete. Kresťanstvo je preňho so svojou zvesťou o milosti a odpustení slabošské. Cesta nahor, ktorou má ľudský duch putovať, aby nezahynul v rozkladajúcej sa hmote, je podmienená tým, že človek „udržuje kozub svojich myšlienok čistý“. Na mnoho vecí si treba dať pozor: na nečisté myšlienky, na povrchné slová (napr. vďaky), na príbuzenské nežnosti medzi opačnými pohlaviami (napr. bozky), na tykanie a veľa ďalších nebezpečných činností. Táto sebakontrola „hľadačov Pravdy“ sa prejavuje i navonok: vždy slušní, decentne oblečení a hovoriaci bezchybne spisovne sa môžu zdať ostrovom starých dobrých časov v súčasnom rozbúrenom svete.
Tak ako je ľudskou povinnosťou a zároveň šťastím stúpať duchovne vyššie v zhode s mravnými zásadami, prísnym zákonitostiam sa podrobuje i všetko ostatné, čo existuje. Pre celé stvorenie, prastvorenie i nestvoreného Boha platia nemenné zákony. Najdôležitejšie sú tri: zákon hmotnosti, zákon príťažlivosti rovnorodého a zákon spätného pôsobenia.
Zákon hmotnosti vychádza z presvedčenia, že každý skutok či myšlienka majú svoju hmotnosť, ktorá sťahuje ducha pôvodcu tohto skutku alebo myšlienky nižšie do hmotnosti, alebo mu naopak umožňuje vystupovať duchovne vyššie. Keď teda človek napríklad smeruje k dobrému, jeho duch sa dostáva do menej hutných duchovných úrovní, až nakoniec môže spočinúť v duchovnej ríši. Ak naopak inklinuje k zlému, zapletá sa do stále hutnejšej hmotnosti a bude nakoniec spolu s touto hmotnosťou pri poslednom súde a zániku hmotného sveta zničený.
Podľa Abd-ru-shinovho zákona príťažlivosti rovnorodého sa prvky rovnakých vlastností združujú. Keď sa teda človek zaoberá určitým druhom činnosti, ba stačí, keď o tom iba premýšľa, viaže na seba rovnorodé formy, ktoré ho potom ovplyvnia v hmotnom svete, ako aj duchovne (zatiahnu ho do vyšších či nižších duchovných úrovní). Zákon príťažlivosti rovnorodého – ako aj iné zákony – pôsobí celkom samočinne, takže napr. žena, ktorá je necudne oblečená (pre Abd-ru-shina napr. v plavkách) môže pritiahnuť žiadostivé myšlienkové formy, spôsobené mužskými pohľadmi a duchovne klesnúť.
Mravní ľudia, v ktorých živote hrá veľkú úlohu zákon, povinnosť a zodpovednosť, bývajú väčšmi zranení a znepokojení nespravodlivosťou a utrpením, s ktorými sa v tomto svete stretávajú. Abd-ru-shinovou odpoveďou práve pre nich je zákon spätného pôsobenia, podľa ktorého sú ľudské myšlienky, slová i činy sejbou, čo nevyhnutne vzklíči. Keď ducha, ktorý ich spôsobil, zaťažia, bude musieť podstúpiť nové telesné narodenie. A opačne: keď duch v tomto tele prežíva akékoľvek utrpenie, zbavuje sa ťarchy vín z minulých narodení a ochutnáva plody, ktoré kedysi sám zasial.
Prevteľovanie Abd-ru-shin chápe ako putovanie ľudského ducha hmotou, do ktorej kedysi zostúpil, aby dosiahol uvedomenie samého seba. V reťazci tohto prevteľovania ducha je podľa Abd-ru-shina kľúč na pochopenie zmyslu bolesti a utrpenia, zároveň je v ňom i nádej na potrestanie tých, čo ľudskej spravodlivosti a jej zákonom uniknú. Bremena viny z minulých životov sa podľa Abd-ru-shina ľudský duch môže zbaviť vytrvalým úsilím o dobro v smere Božích zákonov, ktoré Abd-ru-shin sformuloval. Toto vedomé chcenie úprimného hľadača Pravdy spôsobí, že na svojej ceste nahor sa duch svojimi minulými vinami zraňuje stále menej a menej a nemusí byť preňho ani nevyhnutné vziať na seba ešte ďalšie hmotné telo. Môže sa teda vrátiť už sebauvedomelý tam, odkiaľ prišiel – do duchovnej úrovne.


Štyri duchovné úrovne

Širokým konceptom sveta rozdeleného do viditeľných i neviditeľných úrovní a detailným popisom „oného sveta“ a spirituálnych sfér si Abd-ru-shinovo učenie získava pravdepodobne ďalší okruh priaznivcov. Tak ako vo svojich začiatkoch bolo atraktívne pre špiritistov, jasnovidcov, okultistov a duchovných vodcov všetkého druhu, dokáže dnes rezonovať navyše i s módnymi myšlienkami o energiách či o aure (Abd-ru-shin tomu hovorí „vyžarovanie“) i s populárnym liečiteľstvom, terapiou farbami, bylinkami a pod. Avšak ako v prípade tradičného kresťanstva, i na tomto poli vystupuje s autoritatívnym výkladom všetkých nadprirodzených javov a s odsúdením každého prívrženca týchto náuk, ktorý by sa mu odvážil „vo svojej domýšľavosti“ odporovať. A pretože sa Abd-ru-shinovi darí rozličné jasnovidecké a iné omyly zdanlivo veľmi logicky a prirodzene vysvetľovať, získava akiste u takto ladených čitateľov svojho diela obdiv ešte aj (a možno práve) dnes.
V Abd-ru-shinovom podaní možno rozlíšiť štyri hlavné duchovné úrovne podľa vzdialenosti od Boha (Prasvetla), a teda podľa toho, aké silné božské vyžarovanie do nich podľa zákona hmoty preniká. Predovšetkým je to božská úroveň, na ktorej je nebytostný Boh. Jeho láska sa zosobnila v Ježišovi a jeho vôľa v Imanuelovi – bytostiach, ktoré sú Božími Synmi. Okrem nebytostného Boha, pri ktorého tróne sa nachádzajú štyri vedúce zvieratá, sú na tejto úrovni božské bytosti: archanjeli, Prakráľovná a Najstarší. Z tejto večnej, nestvorenej úrovne pochádza aj padlý Lucifer. Ostatné úrovne sú už stvorené: je to úroveň prastvorených, stvorených a nakoniec úroveň neskorších stvorení.
V druhej, praduchovnej úrovni sa nachádzajú prastvorenia. Najprv sú to bytosti Od-shi-mat-no-ke, Leilak, Lev a Merkúr. Nimi prúdia tvorivé sily duchovna, mužnej odvahy, hrdinstva a sila živlov. Za týmito štyrmi bytosťami je kruh ženských prastvorených bytostí (Johana má na starosti domov, Cella materstvo a Jozefa zdravie). Na ďalšom stupni praduchovnej úrovne sú: ostrov ruží (láska), ostrov ľalií (čistota) a labutí ostrov (služba), na ešte nižšom stupni sa pripravuje pomoc Božím vyslancom Abd-ru-shinovi a Ježišovi, ďalej stojí Biely zámok pre pozemské matky týchto dvoch vyslancov – Terézie a Márie, a najnižšie položeným miestom praduchovnej úrovne je ostrov Patmos, ktorý je zároveň vrcholom duchovna a najvyšším miestom, kam môže vystúpiť ľudský duch. Medzi božskou a praduchovnou úrovňou stojí podľa Abd-ru-shina hrad Grálu, strážený anjelskými rytiermi. V ňom je uložená bájna nádoba, do ktorej podľa legiend Jozef z Arimatie zachytil pri ukrižovaní Ježišovu krv. Z tejto nádoby sa každoročne na sviatok Holubice rozlieva sila do celého stvorenia. Kráľom hradu Grálu je Parsival, teda časť Božej vôle (Imanuel), vyžiarená von z božskej úrovne. Spolu s Parsivalom, ktorý reprezentuje spravodlivosť, zostupuje z božskej do praduchovnej úrovne aj Mária (reprezentujúca lásku) a Irmingard (čistotu). Tieto tri sú Imanuelovou trojicou v stvorení, tzv. Božským Trigonom. Celý Božský Trigon údajne práve teraz pred koncom sveta zostúpil do hmotnosti a prijal ľudské telo, aby v poslednej chvíli ukázal ľudstvu cestu: Parsivalom (a tým aj časťou Boha – Imanuelom) je sám Abd-ru-shin, Mária je meno jeho druhej manželky a Irmingard nevlastnej dcéry. Aj ďalších svojich príbuzných Abd-ru-shin poctil „umiestnením“ do praduchovnej úrovne a urobil z nich tak nespochybniteľné duchovné autority v hnutí Grálu i po svojej smrti.
Nižšie než božská a praduchovná úroveň je tretia úroveň: duchovná ríša stvorených, ktorí sa nazývajú duchovia. Vedomí duchovia sú ideálne postavy na všetko, o čo sa majú usilovať ľudskí duchovia vo svojom snažení na ceste nahor a spolu vytvárajú raj. Okrem týchto vedomých duchov tvoria duchovnú úroveň aj nevedomí duchovia, ktorí prirodzene túžia po uvedomení seba samých. Toto sebauvedomenie môžu dosiahnuť iba skúsenosťami, a tak títo duchovia zostupujú do hmotnosti, prijímajú najprv jemnohmotné a neskôr hrubohmotné telo. Sú teda vypudení, vlastne vyhnaní z raja a keď prijmú hmotné telo, stávajú sa ľuďmi. V duchovnej ríši prebývajú aj tzv. bytostní. Majú to byť rôzni škriatkovia, rusalky, gnómovia, víly, salamandry a ďalšie bytosti živlov a prírody. Rastliny a nerasty slúžia týmto bytostným ako príbytky. Zamestnávajú sa mnohými vecami, ale jednou z ich najdôležitejších činností je tkanie nitiek z ľudských citov, myšlienok a činov, ktoré potom človeka vedú do úrovní, kam patrí. Tak i peklo je miesto, kam vedú nitky nízkeho a zlého ľudského chcenia.
Štvrtou a najnižšou úrovňou je hmotnosť, čo vznikla ako neskoršie stvorenie. Člení sa na mnoho stupňov, no zásadný je rozdiel medzi jemnou hmotnosťou a hrubou hmotnosťou. V jemnej hmotnosti prechodne prebývajú zomretí, kým ich duch vyhľadá podľa zákona príťažlivosti rovnorodého gravidnú ženu asi v polovici tehotenstva a vtelí sa do jej plodu. V tejto ríši dostane ľudský duch aj jemnohmotné „zábaly“, napríklad astrálne telo. S každým druhom hmotnosti, ktorou je duch obalený, sa spája podľa Abd-ru-shina určité vyžarovanie, tzv. ód. Vďaka vencu tohto vyžarovania (súčasní ezoterici by ho nazvali „aurou“) je údajne možné rozoznať u človeka chorobu. Vo vyžarovaní je kľúč i k astrológii, magnetizmu (dnes by sa použilo skôr označenie „biotronika“) a k ďalším okultným vedám, ale napríklad aj k liečeniu bylinkami. Abd-ru-shin tak dodnes poskytuje myšlienkový základ pre okultné praktiky a alternatívnych liečiteľov. Je teda pochopiteľné, že sa práve medzi nimi a ich „pacientmi“ či klientmi Abd-ru-shinovo učenie celkom úspešne šíri.
Hrubohmotná úroveň je úroveň zmyslovo vnímateľného nášho sveta, z ktorého sa má Abd-ru-shinov nasledovník vyslobodiť. Pre svoju „hutnosť“ a vzdialenosť od božskej úrovne je totiž hrubohmotnosť pre ľudského ducha (len čo dosiahne svoje sebauvedomenie) nežiaducim miestom. K hrubohmotnosti patrí i ľudský rozum na rozdiel od citu, ktorý si so sebou priniesol duch z duchovnej úrovne. Rozum má teda citu slúžiť. Silným motívom Abd-ru-shinovej knihy je výčitka, že sa ľudia riadia rozumom. Dokonca ľudským dedičným hriechom je „prepestovanie“ rozumu, ktoré sa prejavuje neúmerným zväčšením predného mozgu na úkor zadného. Sebakontrola Abd-ru-shinových nasledovníkov teda zahrnuje i nesprávne používanie vlastného rozumu. Človek sa má riadiť predovšetkým citom, t. j. vciťovať sa do myšlienok tohto učenia a intenzívne ho prežívať v každodennom živote. Tento cit musí človeka chrániť nielen pred rozumom, ale i pred pocitmi, ktoré sú tiež veľmi nebezpečné. Naučiť sa rozlišovať duchovný cit od hrubohmotného pocitu je však ťažké. V praxi teda „hľadačom Pravdy“ možno zdôvodniť každý neúspech či každý náznak nesúhlasu s Abd-ru-shinovou doktrínou ako „pôsobenie rozumu“ či nesprávny „pocit“.
Do systému božskej, praduchovnej, duchovnej a hmotnej úrovne, ako bol v krátkosti vykreslený v predchádzajúcich odsekoch, vchádza teraz podľa Abd-ru-shina posledný súd. Pri ňom sa zvýši intenzita Božieho vyžarovania a ľudskí duchovia, ktorí sú na ceste nahor, budú vyzdvihnutí, ale tí, čo sa príliš držia hmoty, budú naopak s touto hmotou naveky zničení. Kvôli tomuto poslednému súdu a vzniku Tisícročnej ríše bol Abd-ru-shin poslaný z Božskej úrovne Imanuela do hmotnosti ako Boží vyslanec. Podľa niektorých miest knihy sa mali tieto veci diať už za Abd-ru-shinovho pozemského života (zomrel v roku 1941). A pretože sa v tomto mieste konštrukcie Abd-ru-shinovho posolstva a predpovedí jednoznačne rozchádzajú s realitou, treba sa opýtať, kto nám toto posolstvo vlastne priniesol a aké boli jeho osudy.


Abd-ru-shinov život

Muž, ktorý priniesol ľudstvu posolstvo v knihe Vo svetle Pravdy, sa narodil ako Oskar Ernst Bernhardt v roku 1875 v saskom Bischofswerde. Stal sa obchodníkom a spisovateľom cestopisov a poviedok. Jeho spisovateľský talent sa prejavil aj po zásadnej životnej premene, ku ktorej došlo pravdepodobne počas jeho intervencie (ako nemeckého občana) na anglickom ostrove Man v rokoch 1915 – 1919. Vtedy totiž – po návrate do Nemecka – začal prednášať a písať pod menom Abd-ru-shin a pomerne zavčasu jeho slovesné schopnosti dokázali strhnúť prvých poslucháčov a čitateľov na nové náboženstvo. Svoju úlohu v tom iste zohral jeho živý, farbistý, dramatický a naliehavý sloh.
Ťažko dnes povedať, akú úlohu v jeho ďalšej životnej orientácii malo stretnutie s pani Máriou, ku ktorému došlo po skončení vojny a po Abd-ru-shinovom návrate do Nemecka. Isté je, že práve v tomto čase (1921) si Abd-ru-shin uvedomil svoje poslanie a že pani Mária sa i so svojimi troma deťmi z prvého manželstva stala dôležitou, i keď až do jeho smrti v pozadí stojacou osobnosťou hnutia Grálu. Ona a jej deti Irmingard, Alexander a Elizabeth postupne stáli na čele tohto hnutia, zakotvení na najvyšších miestach Abd-ru-shinovho náboženského systému.
Za oficiálny začiatok Abd-ru-shinovho pôsobenia možno považovať Veľký piatok roku 1923, keď „sa duchovne zistilo, že v tento deň Syn Boží Ježiš zostúpil na Zem, aby svoju úlohu prostredníka medzi Bohom a ľudstvom preniesol na Syna Človeka.“ Za Syna Človeka sa považuje práve Abd-ru-shin, ktorý vo svojich prednáškach rozpracoval teóriu, že podľa Biblie (učeníci ani cirkev ju vraj nepochopili) sú pod dvoma titulmi, tradične pripisovanými Ježišovi, v skutočnosti skryté osobnosti dve: Ježiš ako Syn Boží a Abd-ru-shin ako Syn Človeka. Obaja vraj pochádzajú z Božskej úrovne, obaja sú Synmi Božími a obaja boli na zem vyslaní preto, aby ľuďom odovzdali posolstvo, čo je vlastne posolstvom Grálu publikovaným v knihe Vo svetle Pravdy. Pravda, Ježišovo posolstvo – podľa Abd-ru-shina – vyšlo takmer nazmar: on sám bol brutálne zavraždený a jeho učenie sa zachovalo len vo veľmi pokrivenej forme. Preto musel zo Svetla „do odpornej temnoty“ hrubohmotnosti zostúpiť ešte jeden vyslanec, Syn Človeka, Abd-ru-shin, nazývaný svojimi nasledovníkmi Pán, Kráľ a pod.
Prednášky, ktoré dnes tvoria knihu Vo svetle Pravdy, vznikali v rokoch 1923 – 1937. Bernhardt ich uskutočňoval pod menom Abd-ru-shin, čo má byť meno arabského kniežaťa v národe Is-Ra, žijúceho pred troma tisícmi rokov v Mojžišových časoch. Meno príslušníci hnutia Grálu pôvodne prekladali ako „Syn Ducha Svätého“, neskôr ako „Syn Svetla“. Arabisti však tento zhluk hlások nemôžu preložiť vôbec. Na rozdiel od Ježiša, ktorý sa do svojho pozemského poslania narodil priamo, musel totiž Abd-ru-shin údajne prekonať omnoho dlhšiu cestu, aby prežil všetku bolesť a všetko utrpenie ľudí, a tak mohol do ľudskej situácie účinne zasiahnuť a privodiť zmenu. Prednášky sa oznamovali verejne a inzerovala sa predovšetkým Abd-ru-shinova „prísna logika“, s ktorou odhaľuje neriešiteľné záhady, a jeho prevratný výklad Biblie.
V roku 1928 sa Abd-ru-shin a jeho rodina presťahovali do vidieckeho domu vo Vomperbergu v Tirolsku. Na tomto mieste čoskoro vyrástla „osada Grálu“, ktorá sa stala náboženským centrom celého hnutia, takže „hľadači Pravdy“ o tomto mieste dokonca veria, že je stredom sveta, onou „Horou spásy“, ktorú uvidel na úsvite ľudských dejín Abrahám. Predovšetkým v čase sviatkov do osady prúdi množstvo návštevníkov, takže bohoslužobný priestor museli niekoľkokrát rozširovať a postaviť aj nové budovy. Spolu s náboženským ruchom sa rozvíjala i hospodárska činnosť vo Vomperbergu vďaka laboratóriu Jaspis (v prevádzke v rokoch 1928 – 1937), kde sa vyrábali zdravotné čaje, posilňujúce prostriedky, masti, tinktúry a pod. Náramky so sklenenými kameňmi z jaspisového laboratória mali údajne pomáhať lúčom sily z kozmu prenikať do krvi človeka, a tak prinášať pomoc jeho telu i duchu.
Prelom dvadsiatych a tridsiatych rokov možno považovať za vrcholné obdobie hnutia Grálu. V roku 1929 Abd-ru-shin spoznal a vyhlásil svoj božský pôvod týmito jednoznačnými slovami: „Ja som to, Imanuel, Syn Človeka.“ Ľudia v jeho blízkosti svedčili o „nebytostnom vyžarovaní“, vychádzajúcom z neho, na jeho prsiach videli žiariaci kríž, ktorý je viditeľnou formou Pravdy, a nad ním holubicu, viditeľnú formu Ducha Svätého. Citovala sa astrologická predpoveď z roku 1918, ktorá hovorila o hviezde Syna Človeka a blízkom príchode mesiáša a veľa bodov tejto predpovede sa vzťahovalo na Abd-ru-shina. Posledný súd a Tisícročná ríša sa očakávali každú chvíľu. Tvorili sa „voľné združenia na pestovanie myšlienok z Abd-ru-shinových prednášok“, ktoré možno považovať za počiatky organizovaného hnutia Grálu. V polovici tridsiatych rokov sa však objavujú aj vážne ťažkosti. S odporcami svojho učenia sa Abd-ru-shin vehementne snaží vyrovnať vo svojich ďalších prednáškach, no v tlači ho označujú za „tirolského mesiáša“ žijúceho v tajuplnom zámku vo Vomperbergu. Jeho špekulácie o rytieroch v hrade Grálu sú ozajstnými bránami, a tak sa šíria poplašné správy. Vyšlo najavo, že Bernhardt bol v rokoch 1901 a 1902 odsúdený za podvody. Teraz bol verejne obvinený zo sektárstva a chamtivosti po majetku. Vedúci správy Grálu priznal, že „Pánovo správanie predovšetkým vo veciach peňažníctva nie je ľahké pochopiť.“ Pribúdalo odpadlíkov a Bernhardta v roku 1936 odsúdili za devízový priestupok a uväznili.
Búrku, ktorú rozpútal, sa Bernhardt snažil upokojovať vyhláseniami, že neprináša nijaké nové náboženstvo ani nezakladá sektu. Zdá sa, že sa pokúsil rozdrobiť a oslabiť jednoznačné vyjadrenia o skorom konci sveta a príchode Tisícročnej ríše v posledných prednáškach, napríklad poukazmi na to, že treba toho ešte veľa povedať a že na základe jeho posolstva Grálu bude ešte napísaných veľa kníh. Cynicky vyhlasuje, že uctievanie jeho osoby a iné „blúznenie“, ktoré v skutočnosti sám vyvolal, ho vlastne „obťažuje“. Z vydania svojej knihy Vo svetle Pravdy (1931) necháva v roku 1937 vystrihnúť záver, v ktorom sa jeho mesiášsky nárok vyjadruje jasne a nespochybniteľne. Dúfa, že týmto krokom sa bude jeho posolstvo ľahšie šíriť a „zostane potom aj pre nepriateľov nedotknuteľné“. Trpké sklamanie z odpadnutia i niekoľkých veľmi blízkych spolupracovníkov uvádza nešťastný rok 1938. Hoci je Nemec Oskar E. Bernhardt v svojom spise Vo svetle Pravdy poplatný dobovým náladám o nadradenosti rás a o výnimočnosti nemeckého národa, vzali ho do nemeckej ochrannej väzby hneď v ten deň, keď Hitlerov režim obsadil Rakúsko. „Vyvolený a duchovne najviac vyspelý“ národ Nemcov sklamal svojho „mesiáša“ podobne ako Židia Ježiša. Bernhardta síce po pol roku z väzby prepustili, avšak zvyšok života strávil pod dohľadom gestapa. Umrel – ako hovoria jeho nasledovníci – vinou zlyhania ľudstva v roku 1941, bez toho, aby odpovedal na všetky otázky a priniesol sľúbenú Tisícročnú ríšu. Podľa hľadačov Pravdy Abd-ru-shin zomrel na chorobu „z duchovného nepochopenia a sklamania ľudstvom“. Nikto z tvorov vraj netrpel takou bolesťou, akú on znášal v svojom pozemskom tele.


Abd-ru-shinova kniha Vo svetle Pravdy

Abd-ru-shinove prednášky od začiatku vychádzali tlačou; najprv v časopise Listy Grálu (Graalsblätter). Z prednášok publikovaných v ňom vzniklo v roku 1926 prvé vydanie knihy Vo svetle Pravdy (Im Lichte der Wahrheit), tzv. malé fialové vydanie zatiaľ „len“ na 272 stranách. Od roku 1927 vychádzal ďalší časopis s Abd-ru-shinovými prednáškami – Volanie (Der Ruf). V roku 1929 bol vydaný Abd-ru-shinov výklad Desatoro Božích prikázaní a Otčenáš (v češtine najskôr pod názvom Když zvony volají v roku 1939) a v roku 1931 druhé vydanie Vo svetle Pravdy.
Toto vydanie malo už 714 strán a obsahovalo záver, ktorý podčiarkoval nielen Abd-ru-shinovo mesiášstvo, ale i konečnosť a uzavretosť jeho posolstva: „Záver: Abd-ru-shin dokončil teraz svoje posolstvo ľudstvu. Po dokončení povstal v ňom Bohom poslaný Syn Človeka IMANUEL, ktorého sám Syn Boží, Ježiš, zasľúbil ľudstvu na súd i na spasenie, keď už dávni proroci naňho poukazovali. Nosí znamenie svojho vznešeného poslania: Živý kríž Pravdy, vyžarujúci z neho, a božskú holubicu nad sebou, ako ju nosil Syn Boží. Ľudstvo, prebuď sa zo spánku svojho ducha!“ Tento záver však bol – ako sme už spomenuli – neskôr z knihy vystrihnutý.
Navzdory zdaniu uzavretosti svojho posolstva Abd-ru-shin publikoval v tridsiatych rokoch ďalšie desiatky prednášok. Niektoré (97) vyšli v knihe dodatkov Posolstvo doznieva (1934), iné boli publikované v časopise Hlas (Der Stimme, 1937, v češtine v tom istom roku). Po jeho smrti začali prednášky vychádzať v troch zväzkoch knihy Vo svetle Pravdy (1949 – 1950) a v knihe Napomenutia, ktorá je prístupná len uznaným príslušníkom hnutia Grálu. Trojdielny spis Vo svetle Pravdy vychádza od roku 1979 v jednom zväzku. Obsahuje 168 prednášok na 1096 stranách českého vydania. S touto podobou diela sa môžeme dnes stretnúť najčastejšie.
Avšak posmrtné vydanie knihy sa natoľko líši od poslednej zaručene Abd-ru-shinovej úpravy z roku 1931, že niektorí úprimní hľadači Pravdy pochybujú, či posmrtné vydanie Abd-ru-shinovho spisu redigoval on sám, alebo jeho manželka Mária. Mária na rozdiel od svojho muža nebola v niektorých kruhoch hľadačov príliš obľúbená, a tak vznikli skupiny, oddelené od oficiálneho hnutia Grálu (s ústredím po druhej svetovej vojne opäť na Vomperbergu). Jednou z týchto skupín je zlínske nakladateľstvo Hlas, ktoré sa pokúsilo nielen obnoviť časopis Volanie, ale vydalo aj zaručenú Abd-ru-shinovu verziu Vo svetle Pravdy z roku 1931. Ak porovnáme túto verziu s Abd-ru-shinovou posmrtne vydanou knihou, zistíme, že posmrtné vydanie má nielen o takmer 80 prednášok viac (tieto prednášky boli publikované v rozpätí rokov 1931 – 1937), ale že okrem citovaného záveru chýbajú ešte tri prednášky a veľa z nich bolo upravených. Vynechanie prednášok A vyplnilo sa…! a Syn Boží a Syn Človeka pravdepodobne rovnako ako vynechanie záveru súviselo s Abd-ru-shinovou snahou v posledných rokoch života trochu pribrzdiť a rozptýliť svoj mesiášsky nárok. Vynechanie prednášky Povolanie v povojnovom vydaní je celkom pochopiteľné už len kvôli nasledujúcemu citátu: „Pri terajšom rozhodnutí je biela rasa vo vývoji najvyššia zo všetkých. (…) V bielej rase možno dnes považovať za najvyššieho skutočne nemeckého ducha!“


Záver

Všetky Abd-ru-shinove prednášky sú veľmi sugestívne a autoritatívne. Autor utvrdzuje poslucháčov a čitateľov v dôvere neustálym poukazovaním na logiku svojho uvažovania, a to najviac tam, kde jeho výklad z najrôznejších dôvodov škrípe. Na mnohých miestach zdôrazňuje, že jeho prednášky sú bez „bielych miest“ a že môžu „odpovedať na každú otázku“. Netreba sa čudovať, že menej istý čitateľ môže podľahnúť Abd-ru-shinovej fascinujúcej autorite a ešte pritom nadobudnúť dojem, že prijaté názory sú v zhode s jeho vlastným presvedčením. V pevnom názore na absolútnu pravdivosť a „úplnosť bez bielych miest“ Abd-ru-shinovho učenia ho potom nemôžu odradiť ani nesplnené predpovede konca sveta a príchodu Tisícročnej ríše, a dokonca ani to, že výnimočnosť nemeckého obchodníka Oskara Bernhardta nie je podložená ničím iným, len jeho vlastnými slovami.

ZDENĚK VOJTÍŠEK

Posolstvo Grálu (2)

Šialený mesiáš na český spôsob

Jan Dietrich Dvorský Č alias Parsifal Imanuel je najznámejším českým mesiášom posledných desiatich rokov, ak nie posledného storočia. Upútal na seba pozornosť v lete roku 1994, avšak – ako sa neskôr ukázalo – mesiáš sa v ňom „zrodil“ už niekoľko rokov predtým. Po celý čas sa mu darilo zostať v anonymite; bez povšimnutia verejnosti a vlastne i bez povšimnutia polície budoval sektu, ktorá u nás nemá obdobu a z ktorej vplyvu sa niektorí jej bývalí členovia psychicky spamätúvajú dodnes.
Čo sa to vlastne stalo v lete roku 1994? Na Pražskom hrade sa konala demonštrácia niekoľkých mladých ľudí, ktorí vzbudili rozruch transparentmi vyzývajúcimi prepustiť ich kamarátku z psychiatrického oddelenia, kde ju v tom čase údajne nezákonne zadržiavali. Petíciou oslovili samého prezidenta V. Havla, aby pomohol dievčine z „pazúrov psychiatrov“. Demonštranti sa stali sústom pre novinárov, no čoskoro sa pravda ukázala v trochu inom svetle. Z demonštrantov sa totiž vykľuli fanatickí stúpenci istého Jána Dvorského a z nezákonne hospitalizovanej kamarátky mladá žena, ktorá skončila v rukách lekárov pre svoj zlý psychický i fyzický stav. Vtedy sa po prvýkrát ľudia začali viacej dozvedať o českom mesiášovi Jánovi Dvorskom a jeho sekte…


Syn človeka – kniha tisícročia

Jan Dvorský (niekedy používa aj priezvisko Dietrich) vydal na prelome rokov 1992/1993 vo vlastnom náklade knihu s názvom Syn člověka s podtitulom Mesiášovo živé Slovo k všenápravě světa – Nejdůležitejší kniha tisíciletí. Nebol to jeho prvý literárny pokus; už predtým mu vyšla útla brožúrka Pyj v jasném světle aneb malá cvičebnice pravdy v sexu. Z pohľadu sexuológa-amatéra (či skôr z pohľadu sexuálneho maniaka?) v nej radil ženám, ako sa pri sexe majú správať k pánom tvorstva. Avšak až v Synovi člověka Dvorský vysvetľuje svoje náboženské „osvietenie” a uvedomenie si, že je mesiáš, na ktorého druhý príchod čakal celý svet. Zároveň vyhlasuje, že on a jeho družka Lucia zvaná Labutia panna sú jediní neprevrátení ľudia na zemi – „prevrátenci“ sú všetky ženy, pretože v ich telách sídli mužská duša, ako aj všetci zoženštení muži. O distribúciu Dvorského diela sa starali jeho prví nasledovníci; knihu bolo možné dostať aj v mnohých kníhkupectvách. Práve táto publikácia zmenila životné osudy mnohých ľudí, ktorí pod jej vplyvom predali všetok majetok a húfne sa začali sťahovať do prenajatých domčekov neďaleko Horovíc u Berouna. Zdá sa až neuveriteľné, že by prečítanie nejakej knihy mohlo mať na človeka taký vplyv, avšak podrobnejšie štúdium tohto textu objasní mnohé skutočnosti. Dvorský v ňom sám seba označil za Parsifala Imanuela, za dokonalého a neomylného duchovného vládcu sveta – mesiáša, pričom všetko ostatné je zvrátené a hnusné a ak človek chce prežiť „posledný súd“, neostáva mu nič iné, len mesiáša Dvorského nasledovať. Psychicky labilní a duchovne vyprahnutí ľudia konca 20. storočia takúto autoritu často vyhľadávajú, a tak sa nemožno čudovať, že sa mnoho z nich nechalo spasiteľskými víziami zlákať, zmanipulovať. Odhaduje sa, že v čase najväčšieho rozkvetu tejto sekty sa v nej striedavo vyskytovala až stovka členov.


Nepochopený

Jan Dvorský sa narodil v roku 1966 v Liberci. Jeho rodičia sa čoskoro rozviedli a Jan vyrastal len s matkou a sestrou. Jánova minulosť je dodnes zahalená tajomstvom, konkrétnejšie údaje sú až z čias jeho stredoškolských štúdií a jeho krátkeho pobytu na FAMU. Väčšina informácií pochádza od jeho priateľov a známych, prípadne z knihy Syn člověka, ktorá má veľa autobiografických čŕt. Dvorský píše, že v puberte sa vášnivo oddal drogám, na FAMU prepadol zhýralému životu tzv. zlatej pražskej mládeže, ktorá sa schádzala v kaviarni Slávia. „Promiskuitným životom si získať postavenie v škole, mať ,povesť‘, chodiť ovenčený pikantnými historkami… Mať povesť inteligenta, dráča, dobrodruha, džentlmena, talenta a frajera je tou najlepšou vizitkou a reklamou, ktorú si vie vyrobiť len málokto…“, píše Dvorský. „Nič v živote som nemal zjednodušené, naopak: stále sa len prácne prehrýzať a prehrýzať, drieť a drieť, narážať a narážať, nechať si vrážať šidlá do brucha, ísť, hľadať, nenachádzať, znova vstať, ísť, hľadať a nenachádzať… A keď sa človek pozrel za seba, videl paseku: zničené rodinné vzťahy, prefajčené pľúca, prepitá a prefetovaná pečeň, ohlúpnutý ctižiadostivý mozog, stovky hodín v depresii či eufóriách, plač slečien, čo nič nechápu a ktorým sa ublížilo, nemé výčitky potratených detí, tisíce prešustrovaných korún, tisíce premárnených dní… Ale asi to všetko v mojom prípade muselo byť,“ čítame na inej strane knihy. Dvorský sa stavia do pozície intelektuála, ktorého nikto nechápe, no svedectvo jeho priateľov svedčí o niečom inom. „Bol to bystrý chlapec, pôsobil sugestívne, mal určitú charizmu a dokázal manipulovať s ľuďmi. Avšak mával premenlivé nálady, bol neuveriteľne ambiciózny a cieľavedomý, keď si niečo vzal do hlavy, šiel za tým aj cez mŕtvoly. Býval zúrivý, hysterický, útočný,“ tvrdí o mesiášovi jedna z jeho bývalých priateliek.


Mesiáš našiel inšpiráciu v mesiášovi

Dvorský bol muž, čo striedal jedno dievča za druhým, no nakoniec si predsa len vybral. Jeho vyvolenou sa stala Lucia Dvorská, dcéra herečky Mileny Dvorskej (zhoda mien je len náhoda; Lucia a Jan neboli nikdy zosobášení). Vzťah Jána a Lucie bol vždy komplikovaný, azda až hysterický, neustále sa rozchádzali a opäť sa k sebe vracali. V roku 1988 sa im narodila prvá dcéra Júlia, ale podľa Mileny Dvorskej Jan nikdy nebol vzorným otcom, ktorý by sa usadil a žil pokojným rodinným životom. Väčšmi než Lucii a svojej dcére sa ďalej venoval životu nekonformného pražského intelektuála. Okolo roku 1988 Jan Dvorský píše svoju ďalšiu knihu – Zákony křiklounství a řvounství, ktorá sa však na kníhkupeckých pultoch objavila až v tomto roku. Medzitým dostal Dvorského osud rýchly spád…
Začiatkom novembra 1989 emigrovali Jan a Lucia do Nemecka, ale ani tam sa ich vzťah neupokojil. Dvorský sa vrátil do Čiech, Lucia s dcérou zostali v zahraničí. Približne v rovnakom čase sa im obom dostala do rúk kniha Vo svetle Pravdy od nemeckého autora Oscara Ernsta Berhardta, teda Abd-ru-shina, ktorý žil pred druhou svetovou vojnou a sám seba tiež vyhlásil za mesiáša. Luciu toto dielo pôvodne neoslovilo, avšak Jána úplne pohltilo. Vzápätí sa mu „rozjasnilo“ a v presvedčení, že práve on je reinkarnáciou Abd-ru-shina v roku 1991 vyhlásil: „Ja som Syn človeka – ja som Parsifal Imanuel“. Pre všetko jeho ďalšie počínanie sa Abd-ru-shinovo učenie stáva „nosnou konštrukciou“, Dvorský si z knihy vyberá myšlienky a pojmy, ktoré sa mu hodia, ostatné si domyslí a na svete je jeho vlastná originálna mesiášska filozofia. Jej podstatou je práve teória o prevrátencoch, od Abd-ru-shina odkukané tézy o jemnohmotnom a hrubohmotnom tele a všetko toto Dvorský završuje tvrdením, že on je Bohom povolaný mesiáš, ktorý vytvorí takzvanú Tisícročnú ríšu. Malo ísť o osadu na severe Talianska, kam sa potom, čo bude svet zničený smršťami a povodňami, presťahujú Dvorského nasledovníci a budú tu šťastne žiť naveky vekov.


Život v sekte – to bol dril!

Z Nemecka sa čoskoro vracia aj Lucia s malou Júliou a Dvorský, v tom čase už samozvaný mesiáš, sa sťahuje do Luciinho bytu v Prahe-Braníku. Ten vzápätí predajú, aby získali finančné prostriedky na vydanie knihy Syn člověka. Rodina sa sťahuje do Veľkých Popovíc a potom do berounského kraja, kam za nimi začínajú prichádzať prví členovia sekty. Tí im odovzdávajú svoje státisícové až miliónové úspory; bývalí členovia sekty však dodnes tvrdia, že Dvorskému nešlo len o peniaze. „Peniaze si síce bral, ale tie sa používali na jedlo a bývanie a financovala sa z nich aj cesta do Talianska, kam cestoval Dvorský s Luciou a niekoľkými ďalšími obzrieť si miesto Tisícročnej ríše. Odovzdať sme mu museli osobné doklady, ale napríklad aj knihy, ktoré sme si so sebou priviezli a ktoré sa potom spálili… Našou snahou bolo zabudnúť na svoju minulosť a začať nový život, kvalitnejší a duchovnejší, ako bol ten minulý. Avšak väčšina členov sekty to robila dobrovoľne, jednoducho sme verili, že je Dvorský mesiáš“, rozpráva bývalý člen sekty Vladimír Kafka, ktorý bol navyše svojho času Dvorského dvorným jasnovidcom. „Aby sme sa odpútali od vlastnej identity, dávali sme si nové mená, ja som sa napríklad volal Viten, teda vitalita a energia.“ Z rozprávania Vladimíra Kafku-Vitena je zrejmé, že život v komunite vôbec nebol jednoduchý a podobal sa skôr krutému vojenskému drilu, než pobytu v preduchovnenom prostredí. Spasiteľa – Dvorského sa všetci báli a žili vo večnom strachu zo zatratenia, každý každého špehoval. Spať sa nesmelo ísť skôr ako o druhej ráno, vstávalo sa popoludní, deti nechodili do školy, členovia sekty nepracovali, zarábali si predajom knihy Syn člověka, ostatní sa starali o domácnosť, alebo chodili zbierať byliny, mali zákaz sledovať televíziu či čítať inú literatúru, než je Dvorského kniha. „Jedli sme zväčša len vegetariánsku stravu, i keď na rozdiel od nás to Dvorský nedodržiaval – niekoľkokrát som ho videl, ako si v pohostinstve vychutnáva rezeň a pivo. Kto však Dvorského neposlúchol, bol potrestaný, napríklad domácim väzením, alebo naopak vylúčením z komunity. Odpadlíkom Dvorský radil, že majú možnosť sa zachrániť, ak odložia svoje telá, aby sa ich duša mohla reinkarnovať do iného, neprevráteneckého tela. A niektorí vylúčení členovia sekty sa naozaj pokúsili o samovraždu,“ komentuje fungovanie v komunite Kafka.


So ženou sme si vykopali vlastný hrob…

Dvorského nasledovníci verili, že sa jedného dňa odsťahujú do Tisícročnej ríše v Taliansku, ale nestalo sa tak. Ďalší bývalý člen sekty Ing. Peter Konečný naopak na vlastnej koži skúsil, čo to je byť mesiášom zatratený, čo je to túžiť po vlastnej smrti: „Naša rodina predala dom a vyše jeden a pol milióna korún sme dali Dvorskému, ktorému sme úplne podľahli. Verili sme, že i za naše peniaze bude vybudovaná Tisícročná ríša, že i my raz budeme tými „vyvolenými“, ktorých tam mesiáš odvedie so sebou. Lenže potom som bol označený za človeka, čo je naviazaný na zlých démonov a okolo ktorého je zlá aura, takže ma z komunity vyhodili,“ vypovedá Konečný. Krátko po ňom vyhodili aj jeho ženu. „Mali sme odložiť svoje telá – tak sme sa pokúsili spáchať samovraždu. Psychicky zdeptaní sme sa niekoľko týždňov túlali po lesoch a túžili sme zomrieť. Dokonca sme si so ženou už i vykopali vlastný hrob…,“ znie otrasné svedectvo Petra Konečného, ktorého udržal pri živote len fakt, že v sekte zostali jeho dve maloleté deti. Kvôli nim nakoniec manželia Koneční prežili a keď i syna a dcéru Dvorský vyhodil, boli pre nich oporou v prvých dňoch slobody, ktoré pre nich znamenali totálny psychický šok. Veď predsa podľa mesiáša je vonkajší svet hnusný, skazený a zlý a všetci ľudia chcú „vyvoleným“ len ublížiť – podobné názory im vtĺkali do hlavy tak dlho a tak intenzívne, až sa pre členov sekty stali jednoznačnou pravdou.
Príbehov podobných príbehu Petra Konečného sú desiatky, medzi nimi aj príbeh Evy Sadílkovej, tej dievčiny z transparentu, ktorú násilím držali na psychiatrii. Aj ju Dvorský jedného dňa zo svojej komunity nekompromisne vyhodil. „Sadílková mala s Dvorským nejaké problémy, istý čas musela dokonca kvôli svojmu vnútornému očisteniu absolvovať krutú diétu. Smela zjesť len jeden rožok denne a pila preháňadlá – odvar z dubovej kôry,“ rozpamätúva sa Vladimír Kafka. Podľa vtedajšieho vyjadrenia psychiatrov bola Sadílková hospitalizovaná na psychiatrii preto, lebo ju do nemocnice dopravili v takom stave, že nebola schopná postarať sa sama o seba, trpela bulímiou, mala príznaky ťažkej depresie a úzkostných stavov a dokonca sa u nej prejavovali aj isté náznaky schizofrénie.


Mesiáš „pod papučou“?

Aj keď sa môže zdať, že v sekte vládol Jan Dvorský, mnohé svedectvá bývalých členov naznačujú, že mesiáš bol vlastne „pod papučou“ svojej družky Lucie. Tá mu postupne porodila ďalšie tri dcéry – Manuelu (1991), Medeu (1993) a Josefiu (1994) – a zrejme sa rýchlo stala „krkom“, ktorý krútil mesiášovou hlavou. „Mesiášom bol Dvorský, ale v skutočnosti to bol slaboch, ktorému rozkazovala Lucia. To ona rozhodovala, kto v sekte zostane a kto musí odísť; kto sa jej znepáčil, bol na tom hneď horšie a mal oveľa ťažšie podmienky na život v komunite,“ uvažuje V. Kafka, ktorý práve vďaka Lucii a jej panovačným manieram zo sekty tiež odišiel. O tom, kto v sekte vládne a kto ovláda Jána Dvorského, vedela aj Luciina matka Milena Dvorská.
Ako presne fungovala sekta Parsifala Imanuela v časoch svojho najväčšieho rozkvetu a čo všetko sa vlastne odohrávalo za múrmi dedinských domčekov, kde členovia komunity žili, sa možno nikdy presne nedozvieme. Väčšina bývalých členov sekty teraz žije v ústraní a odmieta o svojich skúsenostiach vypovedať, nie ich ešte verejne odhaľovať v médiách. Mnohí z nich sú stále duševne na dne, dodnes sa celkom nespamätali zo svojej traumy, mnohí z nich skončili u psychológov a svoje „nočné mory“ z existencie po boku mesiáša si možno ponesú po celý zvyšok života. Sú však i ľudia, aj keď by sa asi dali spočítať na prstoch jednej ruky, ktorí Dvorskému naďalej fanaticky veria a zrejme sú s ním i v osobnom kontakte. Sú dokonca aj isté náznaky, že sa opäť presťahúvajú do prenajatého domčeka na okraji Prahy a snažia sa sektu obnoviť. No vzhľadom na to, že Jan a Lucia Dvorskí sú celoštátne hľadanými osobami za porušenie paragrafu 217 Trestného zákona o mravnom ohrozovaní mládeže, prebiehajú všetky aktivity mesiášových stúpencov tajne či prinajmenšom konšpiratívne.
Ako vlastne zhodnotiť počínanie najslávnejšieho českého mesiáša posledných rokov? V čom spočíva príťažlivosť jeho učenia, čím dokázal osloviť a sfanatizovať toľko rozumných dospelých ľudí? Myslím, že Dvorský je jednoducho človek, ktorý má dar istej sugestívnej charizmy a dokáže dať jasný zmysel, poriadok, a najmä cieľ ľudskému životu. A práve jasné odpovede na naše otázky a tápanie, jasný poriadok v našom živote a jasný cieľ a zmysel nášho pozemského bytia je vec, ktorá mnohých z nás dokáže vnútorne posilniť, ktorá nám dokáže dať istotu a pokoj v duši, bez toho, aby sme na to museli vynaložiť príliš mnoho vlastných síl a premýšľania. Aj preto asi stále vyhľadávame a ochotne nasledujeme rozmanitých mesiášov, samozvaných spasiteľov, despotických vodcov, skrátka autority, ktoré za nás náš život rýchlo, radikálne a v podstate bezbolestne vyriešia.



MARTINA DVOŘÁKOVÁ